Včely a opeľovače: prečo od nich závisí naša potrava a ako im pomôcť

Keď sa povie opeľovač, väčšine ľudí napadne včela medonosná. V skutočnosti ide o oveľa pestrejšiu spoločnosť: popri včele medonosnej tu máme stovky druhov divých včiel a čmeľov, motýle, mnohé chrobáky, muchy a v iných častiach sveta aj vtáky či netopiere. Práve tento hmyz a živočíchy prenášajú peľ z kvetu na kvet, a tým umožňujú rastlinám vytvoriť plody a semená.

Bez opeľovania by sme neprišli o základné obilniny ako pšenicu alebo ryžu, ktoré sa opeľujú vetrom či samé. Prišli by sme však o veľkú časť toho, čo robí stravu pestrou a zdravou: o jablká, hrušky, čerešne, slivky, jahody, uhorky, tekvice, mandle, kávu aj kakao. Z hľadiska rozmanitosti jedálnička sú teda opeľovače nenahraditeľné.

Zlou správou je, že mnohé druhy opeľovačov dlhodobo ubúdajú. Dobrou správou je, že patria medzi tých málo ohrozených živočíchov, ktorým dokáže reálne pomôcť aj jednotlivec, a to celkom jednoduchými krokmi v záhrade, na balkóne či pri kosení trávnika.

Koľko z našej potravy naozaj závisí od opeľovačov

Podľa hodnotenia medzivládnej platformy IPBES z roku 2016, ktoré pripravili desiatky vedcov z celého sveta, závisí od opeľovania živočíchmi 87 zo 115 najvýznamnejších svetových plodín. Často citovaný údaj hovorí, že približne tri štvrtiny pestovaných plodín ťažia z opeľovania aspoň do určitej miery.

Treba však byť presný. Neznamená to, že by sme bez opeľovačov prišli o tri štvrtiny všetkej potravy. Veľkú časť objemu svetovej produkcie tvoria práve obilniny, ktoré opeľovače nepotrebujú. Pri mnohých plodinách opeľovače úrodu nezničia úplne, ale výrazne ju zvyšujú a zlepšujú jej kvalitu. Odhady hovoria, že významný podiel produkcie ovocia, zeleniny a olejnín priamo súvisí s prácou opeľovačov.

Čo opeľovače ohrozuje

Príčin úbytku je viacero a často pôsobia naraz, čím sa ich vplyv znásobuje. Medzi hlavné odborníci radia zmenu využívania krajiny a stratu prirodzených biotopov, intenzívne poľnohospodárstvo s veľkými lánmi jednej plodiny, používanie pesticídov, šírenie chorôb a škodcov, ako aj zmenu klímy.

Strata kvitnúcich lúk, medzí a remízok znamená pre opeľovače menej potravy aj menej miest na hniezdenie. Veľké monokultúry zase ponúkajú peľ a nektár len krátko v roku, potom nasleduje dlhé obdobie hladu. Z chorôb je pre včelárov dobre známy roztoč klieštik včelí (Varroa), ktorý oslabuje včelstvá.

Podľa spomínaného hodnotenia IPBES je v jednotlivých regiónoch a krajinách ohrozenie obzvlášť vysoké pri bezstavovcových opeľovačoch: miestne je nezriedka ohrozených vyhynutím viac než 40 percent druhov, najmä včiel a motýľov. Celosvetovo čelí riziku vyhynutia približne 16 percent stavovcových opeľovačov, ako sú niektoré vtáky a netopiere, pričom pri ostrovných druhoch tento podiel stúpa až k 30 percentám. Ide o odhady a situácia sa medzi regiónmi líši, no trend je jednoznačný.

Ako môže pomôcť bežný človek

Práve pri opeľovačoch platí, že drobné rozhodnutia mnohých ľudí sa sčítavajú do veľkého efektu. Nie je potrebné mať vlastný úľ ani veľkú záhradu. Stačí premyslieť, čo sadíme, ako kosíme a čím (ne)striekame.

Najúčinnejšie je zabezpečiť opeľovačom potravu počas celej sezóny. To znamená vyberať rastliny, ktoré kvitnú postupne od jari do jesene, a uprednostniť pôvodné, jednoduché kvety pred plnokvetými šľachtenými odrodami, ktoré často peľ ani nektár neponúkajú. Pomáha aj to, keď nepokosíme celý trávnik naraz a necháme niekde kvitnúť púpavu, ďatelinu či divé byliny.

Malé kroky s veľkým dosahom

Opeľovače nie sú len romantický doplnok lúk a záhrad. Sú tichou súčasťou nášho potravinového systému a ich úbytok by sa skôr či neskôr prejavil na pestrosti a cene potravín. Zároveň patria k málo problémom v ochrane prírody, kde má zmysel aj individuálne úsilie a kde sú výsledky často vidieť už za jednu sezónu.

Ak teda na jar zvážite, čo zasadíte do kvetináča, kedy a koľko pokosíte a či naozaj potrebujete postrek, robíte konkrétne rozhodnutie v prospech včiel, čmeľov a motýľov. A spolu s nimi aj v prospech vlastného taniera.

Zdroje: IPBES (hodnotenie o opeľovaní a opeľovačoch, 2016); Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO); Európska komisia (obmedzenie neonikotinoidov, 2018); UNEP. Spracovala redakcia.