Zuzana Kovacič Hanzelová o násilí.

V kontexte diskusií o Dominikovi Ferim, ale aj celkovo o sexuálnom násilí, sa často objavuje niekoľko mýtov – najčastejšie tieto dva – prečo sa nebránila, a prečo s ním išli na byt. Dajme teraz bokom racionálne argumenty, lebo tie evidentne v tejto diskusii rezonujú málo. Pre ľudí je to len teória.

Poviem vám teda dva príklady v mojom živote, ktoré dobre ilustrujú, že jedna vec je, že si človek myslí ako by sa zachoval, a druhá vec je aká je realita. Poďme najprv k tomu, že ženy sa nebránia. Množstvo ľudí nerozumie tomu ako môže žena stuhnúť a nebrániť sa. Máme na to aj neurologické vysvetlenia, ale skúsim obyčajnú nedávnu príhodu z Billy. V Bratislave boli pár týždňov dozadu ešte vysoké čísla nakazených a pri samoobslužnej pokladni čakala pani približne v mojom veku a respirátor nie, že mala pod nosom, ale nemala ho vôbec. Slušne som ju poprosila, či by si mohla nasadiť respirátor.

Čakala som nejaké papuľovanie, ale pani sa otočila a z plného hrdla na celú predajňu začala vrieskať. Zotročovanie, čipy, náhubky. Všetko tam bolo. Kto ma pozná, vie, že nie som útlocitná osoba. S konfliktom problém nemám, často som z podstaty mojej práce v konflikte s politikmi v diskusiách. Reakcia pani ma tak prekvapila a vystresovala, že som síce na ňu rovnako zdvihla hlas a opakovala jej vyhlášku o respirátoroch, ale na viac som sa nezmohla. Pani na mňa vrieskala celých dlhých 5 minút ako sme blokovali obe nákup, a ja som prešla aspoň do obrany, že nech aspoň nehuláka a nevrieska. Nikto mi nepomohol, celý staff na nás pozeral a mlčal, muži okolo si blokovali a zdrhali zo situácie čo najrýchlejšie preč.

Odišla som do auta, búšilo mi srdce, bola som vystresovaná a ako som sedela v nenaštartovanom vozidle, ex post mi napadlo, čo všetko konštruktívne som namiesto vrieskania mohla robiť. Mohla som privolať sbsku. Mohla som zavolať políciu. Mohla som si ju natočiť. Lenže ja som bola v takom šoku, že som tam nemo stála a nezmohla sa na vôbec nič. A to mi nehrozilo fyzické nebezpečie, nikto ma nedržal pod krk, ani ma nikde nezamkol. Paralýza je úplne normálna ľudská reakcia a má ju absolútna väčšina ľudí v stresových situáciách. Hovorím to ako sebaistá extrovertka, s niekedy premršteným egom. A tiež ma šok paralyzuje. Nie to ešte niekoho, kto sa bojí prihlásiť sa na prednáške s banálnou otázkou.

Ale poďme teraz k zložitejšej téme – prečo s ním išli na byt? Štatistiky hovoria, že absolútna väčšina znásilnení a sexuálneho násilia sa deje medzi ľuďmi, ktorí sa poznajú. Žiadny úchyl, čo vyskočí v parku z kríkov. Kamarát, známy, známy kamarátky, kolega, sused. Koľkí z vás boli na byte u kamošov, ktorých poznali len zbežne? Koľkí už boli na chodboviciach, krúžkoviciach, narodeninovej párty, kam vás zoberie kamoška, ktorá je pozvaná? Ja miliónkrát. Ale späť k praktickému príkladu. Moji spolužiaci mi to odpustia, ale je to príbeh z vysokoškolských čias. Poznali sme sa roky, dokonca sme spolu pracovali a boli sme kolegovia. Mali sme štandardnú večeru, kamaráti na dome, ktorý mali viacerí prenajatý počas štúdia. Ja som vtedy bývala cez celé mesto, ďaleko v Devínskej, a prišla som autom. Nakoniec sme sa dohodli, že majú predsa hosťovskú izbu a môžem prespať, a tak aj bolo. Nad ránom som si teda ľahla v hosťovskej sama do postele, a dosť ma prekvapilo, že jeden z mojich spolužiakov za mnou prišiel a nanominoval sa mi do postele. Prekvapilo ma to, naliehal, dobiedzal, asi 13 krát som hovorila, že fakt nie, fakt naozaj nie a keď pochopil, že nerobím žiadne drahoty, ale je to fakt nie, odišiel. A teraz si predstavte, že by to nepochopil. A že by pokračoval. Že by tento príbeh dopadol inak. (Opäť, spolužiak mi to dúfam odpustí, je to milý chalan, žiadny násilník). Fyzicky mal navrch, nezmohla by som sa na nič. Tiež by ste mi povedali, že je to moja chyba, že som tam zostala spať? Poznali sme sa roky, bolo to bezpečné prostredie. Ale aj keby sme sa nepoznali – znamená to, že žena pri každom jednom rozhodnutí má rozmýšľať nad znásilnením? Neuráža toto aj mužov, ktorí násilníkmi nie sú? Mám naozaj neprespať u dlhoročných kamošov, pretože mám pokladať každého muža za násilníka? Pretože toto je svet, ktorý svojími komentármi a spochybňovaniami kreslíte. Včera som sa rozprávala s kamoškou. Hovorila mi príbeh, že sa jej raz stalo, že jej niekto niečo hodil do drinku. Nevie kto. Nevie kedy. Pila málo a zrazu ju vyplo. Nemáme ísť nikdy do baru? Máme chodiť za čašníkom a pozerať si celú púť drinku, či tam niekto niečo nehodil? Opäť sa pýtam. Lebo toto je svet, ktorý maľujete a linkujete. Neustále hľadáme perfektnú obeť. Perfektné správanie sa. Chybu v tom aká musela byť neopatrná, čo mala urobiť inak. Pritom tie ženy sa správali úplne normálne. Naopak, tí páchatelia nie.